Blog

Rímsky cisár Hadrián – Caesar Traianus Hadrianus, ktorý sa počas návštevy Británie v roku 112 nášho letopočtu rozhodol, že dá postaviť severný val na obranu proti Piktom a Škótom, ktorí sa prekvapivo nebáli napádať rímske vojská. Val stihli postaviť s pomocou približne 15 tisíc vojakov za asi 6 rokov ( skúste si predstaviť, koľko trvá postaviť diaľnicu z Bratislavy do Košíc 😀 😀 )

Pešia túra Hadrians Wall Path –  145km/84míl zo západného pobrežia Anglicka po východné (môžete aj opačne), alebo ak chcete z mestečka Carlisle do Newcastle upon Tyne, resp. ešte presnejšie z dedinky Bowness on Solway do mestskej časti Newcastlu – Wallsend. Túra môže tiež pokračovať až do časti Tynemouth na okraji Newcastlu.

Tento trek som mal v hlave dlho dlho a vždy sa našla nejaká príčina (výhovorka) prečo som to stále a stále odkladal…. a nakoniec 2 týždne dozadu som zistil, že mi neplatí vodičák 😀 , že nemôžem teda pracovať… a že na nový budem čakať určite pár dní (dnes už viem, že týždňov)…  normálne by som zúril… a neviem čo… ale vtedy som si uvedomil, že vlastne mám čas… a nič v pláne…



Začal som teda plánovať…. no dobre… tak nie, bolo to skôr niečo ako –  viem, že kam ísť, ale treba sa aj zbaliť do batohu a zobrať so sebou všetko spanie, varenie, oblečenie… no proste pripraviť sa na všetko… Normálne sa tento trek robí za 3-8 dní… podľa toho, ako je každý fit. Keďže ja som nič takéhoto viacdenného nikdy neurobil, povedal som si, že 5 dní musí byť akurát… Ono to dosť záleží aj podľa toho, kde a ako človek chce spať…. veľa ľudí si zajedná bed&breakfast, a teda im odpadáva nosiť stan, spacák a tieto veci… tak isto raňajky (a vačšinou aj večeru) si teda dá vybaviť na ubytovaní…  takže aj o varenie v batohu menej….

Ja som sa ale teda rozhodol brať všetko zo sebou…. vyzeralo to hrozne… keď som si to všetko chystal, tak som stále viac a viac zisťoval, že vlastne mám všetky veci celkom ťažké 😀 Najťažia položka – spacák 😀 bože aký ten je ťažký 😀 a toto mám niesť celý trek ?? Všetko potrebné som si teda pripravil… a pokúsil sa všetko odvážiť…  nakoniec som zistil, že to je vážne ťažké… a prišlo na radu to, čo mám najradšej 😀 nakupovať nové a nové turistické vybavenie 😀   to je tak super pocit, keď si kúpite niečo nové -niečo, na čo ste pozerali mesiace, ale vždy ste to prežili aj bez toho 😀 len ten bankový účet vždy plače pri takýchto akciách 😀

Objednal som teda nový spacák (mám ich málo 😀 😀 😀 ), novú bundu (ani nepočítam radšej koľko ich mám), nové varenie ( ano mám aj to druhé), nejaké ďalšie veci… (účet plače) a zrazu sa batoh zmenšil o 3 a pol kila 😀 . Napozeral som veľa videí o tom,  ako sa baliť na trek… ako a čo zbaliť… na čom ušetriť nejaké tie gramy… a nakoniec som sa dostal aj s vodou a foťákom na 14 kg… to číslo neznie tak zle… čo to je 14kg, noo ale keď som to dal na chrbát, už to malo svoju váhu. A to ešte treba kúpiť nejaké jedlo a hlavne s tým prejsť 145km 😀 Neskôr urobím článok, kde ukážem, čo som to tam presne mal…

Začiatok – deň 0.

V nedeľu po práci som sa teda vychystal, a ako to hneď býva nič nejde tak ako by si človek prial. Keďže moc toho neplánujem, tak som si ani nepozeral, ako sa dostanem do mestečka Carlisle, odkiaľ ide autobus do dedinky Bowness on Solway. Hovorím si Carlisle je veľké mesto, tam pôjde vlak, nič ťažkého… No len to som nevedel, že majú nejaký štrajk a žiadny vlak nejde 😀 😀 😀 čo teraz…. pozerám idem busom… ale aj k tomu busu sa nejak musím dostať…. nič nevychádza, obvolávam kto ma vie hodiť na bus… Nakoniec sa podarí a môj grécky kamoš ma zoberie na stanicu. Prvá tragédia za mnou, čakám na bus, lístok som si kúpil online. Bus prichádza a ja sa teším… Toto som stihol… Nastupujem, so mnou nastúpilo dokopy až neuveriteľných 5 ľudí 😀 a to ten bus nikde nestojí ide priamo Edinburg – Carlisle. Hovorím si, to sme mohli ísť autom 😀

Po asi 2 hodinách prichádzam do mestečka Carlisle. Je už okolo 8 mej večer, takže toho dnes moc nespravím. Idem teda nejakých pár kilometrov z mesta a skúsim niekde zakempovať. Nebudem predsta spať v parku v meste, keď kempovanie na divoko je v Anglicku zakázané.  Rozložím stan na lúke. Ani z jednej strany ma nie je vidieť, paráda, čo viac mi treba. Ľahnem si do spacáku a skúsim pozrieť bus do Bowness on Solway na ráno…  Pozerám, pozerám, ale hold nič nejde… Jááj zajtra je sviatok…. a čo teraz… Chcel som ísť zo západu na východ… ale ako keď sa tam neviem dostať 😀 . Nápad prichádza rýchlo… to vtedy, keď je človek unavený, ide strašne ľahko. Do Bowness pôjdem z východu, potom v utorok zoberiem bus do Carlisle (to už ide) a budem pokračovať v ceste smer Wallsend. Plán je jasný.

Pondelok – deň 1.
Budím sa na to, ako vedľa mňa bučia kravy. Nivadí, ide sa, balím všetko a odchod. Do Bowness to mám nejakých 25 km, na prvý deň to bude stačiť.. aj tak netuším, ako mi to pôjde s 15 kilovým batohom na chrbte. Chodník sa tiahne okolo rieky Eden, prechádza malinkatými dedinkami. Zatiaľ to ide celkom fajn, nič ma nejako nebolí až na plecia, ktoré takúto záťaž nepoznajú. Začína hriať slnko a ja sa dávam do letného módu – kraťase, tričko. Na rieke vidno, že už som kúsok od mora, odliv vzal jej väčšiu časť. Prechádzam cestou, na ktorej značky hovoria,  „ak je voda pri tejto značke, maximálna výška vody na ceste bude 1-3 stopy“ 😀 hovorím si, to sme ako v Rusku 😀 . Dnešný deň je skoro rovina, a popravde až toľko zaujímavých vecí ( skôr žiadne) tam nie je. Prichádzam do dedinky Port Carlisle, ktorá bola kedysi vstupnou bránou lodnej prepravy do mesta Carlisle.. Dlho im to ale netrvalo a už za 34 rokov používania (1819-1853) to zabalili. Teraz je tu jedna krčma, 10 domov okolo, defibrilátor zavesený pri krčme, detské ihrisko pri krčme, zástavka pri krčme a bowlingový klub ako inak oproti krčme. Popri mori tu stále stojí pozostatok starého prístavu, s ktorým si ale voda moc práce nedáva, a myslím, že dlho tu s nami nebude. Pokračujem ďalej, do Bowness to už mám len asi kilometer. Vidím značku dediny, idem ďalej. Malá odbočka k uličke, v ktorej je už dobre známa brána. Brána začiatku (alebo konca) HadriansWall. Každý sa tu fotí, len ja nie, mne sa to moc nepáči a zle svieti slnko 😀 aj tak by ma nebolo vidieť. Idem radšej do centra dediny :D, no dobre, centrum ako centrum…. Jedna reštaurácia s terasou, s mini kempom a nejakým glemping ubytovaním, dokonca zmrzlináreň. O 10 metrov krčma aj s terasou. Majú tu aj potraviny, ale hold,toho času už zatvorené, takže žiadny nákup sa nekoná, nevadí. Ešte sa tu nachádza kostol, farma a vedľa nej kemp. Super, idem sa ešte poprechádzať okolo rieky, navečer skočím do krčmy na niečo dobrého a v kempe to rozložím a hodím sprchu. Tá vždy dobre padne po celom dni. Na počudovanie v kempe je dosť ľudí, aj keď väčšina býva v chatkách…. hold luxus 😀 . Takže na dnes to balím dobrú.

Utorok – deň 2.
Z dedinky Bowness odchádzajú dva autobusy za celý deň, jeden ráno a druhý niekedy poobede… Ja tu ale nebudem čakať, a tak si privstanem, aby som už okolo 7 ráno bol na zastávke. Autobus sa prediera úzkymi uličkami a vidno, že šofér by túto trasu vedel chodiť aj poslepiačky. Do Carlisle je to asi hodina cesty… Príliš tomu nevenujem pozornosť a miestami zaspávam. Zastávka v Carlisle – MarketHall, ide sa do mesta. Treba nakúpiť niečo na jedenie. Ale najskôr, veď som hladný – šup ho do Wetherspoon na tradičné anglické raňajky. Mňamka, ide sa teda nakupovať. Tesco forever a hneď viem, že tu som správne 😀 😀 :D. Nakupujem čínske polievky, poľské mini klobásky a vodu. Bol som aj v sekcii drogéria a naozaj som uvažoval, či kúpiť opalovací krém, ale viete ako človeku to príde, až keď bude zle… (a bolo, to bude neskôr). Balím to všetko do vaku a rýchlo preč z mesta.. Inak mesto Carlisle celkom pekné, historické, hrad, parky, pekné námestie a kopa obchodíkov…. určite sa sem ešte aspoň na deň na dva zastavím a popozerám ho podrobnejšie. Vyrážam znova smer rieka, ale tentokrát opačným smerom – východným. Pár kilometrov od centra ešte stále vedie krásny chodník, ten asfalt je lepší ako na slovenských diaľniciach 😀 Češi by ho určite vedeli natiahnuť od Brna do Prahy… ale akonáhle ste kúsok ďalej od mesta, asfalt sa stráca, cestička pokračuje po poliach, okolo dedín…. Inak na mape v tých dedinách mali byť krčmy, kaviarne, obchody…. Teraz idete okolo, a vidíte len na predaj, alebo len, že z dôvodu pandémie je to zavreté. Radosť, keď ste si naplánovali, že tu si dáte prestávku a nejakého Drinka. No ani nehovoriac o tom, že som čakal (podľa mapy), že tu sem tam budú aj obchody, a tak som v Carlisle (kde všetko bolo) skoro nič nenakupoval 😀 . Nevadí prežijem. Cesta sa už mieste zvlňuje, ale vážne že mierne. Sem-tam je už aj vidieť nejaké kúsky z HadriansWall, ale stále mi to príde monotónne, nudné… Prechádzam asi cez 30 fariem, okolo kravy, kone, ovečky a všetko možné k tomu. Ale nikde nič, ani kemp ani krčma nič. To je celkom nanič, pritom sa mi zdá, že ľudí stretávam celkom dosť. Dnešný deň má okolo 33 km a veru už cítim ramená, ale čo je ešte horšie, tak celý deň pečie slnko… to je celkom neobvyklá vec na tieto zemepisné šírky :D. Pokračujem až do dediny Gilsland, kde mi na mape ukázalo, že tu majú byť až 2 krčmy. A vážne, jedna otvorené. Ani na sekundu nezaváham a už som vo vnútri. Ruky, nohy, krk spálené od slnka, ale ja to radšej zapijem nejakou lacnou whisky.. aj tak ju zapijem kolou, tak mi je jedno čo to je 😀 . Zostávam tu ešte ale hodinu, bavím sa z lokálnymi, ktorí hovoria, že tu zdochol pes. Že väčšina robí na farmách, a že tu moc ľudí bývať nechce… ( naozaj je to taký stred ničoho). Odchádzam z krčmy okolo 9 tej večer a už len hľadám za dedinou, kde postavím stan, nech si môžem pospať… Ja mám tie kravy asi rád… zase som niekde na pastvine a okolo mňa to všetko behá… Dobrú.

Streda – deň 3.
Vstávačka hneď z rána, všade hmla, jeej to je taká paráda, že nepraží slnko. Kravy pozerajú, ako by som im zobral jesť… ešte že sú za plotom 😀 . Vyrážam ďalej za dobrodružstvom, ale nie no, skôr ako dobrodružstvo je to taká dlhá prechádzka z ťažkým ruksakom. Na dnes je na pláne asi najkrajšia časť treku, Gilsland – Chollerford. Cestička vedie národným parkom Northumberland, kde sa nachádzajú aj najväčšie náleziská po Rimanoch a taktiež najlepšie zachovaná časť z HadriansWall. K tomu všetkému začínajú menšie kopce… No dobre najvyšší bod cesty má niečo okolo 350m.n.m. Presne to neviem, ale to bude asi vážne jedno. Tá hmla dlho nevydržala, a ja sa zase raz musím vyzliecť do letného outfitu. Konečne prvý deň, kedy sa mi to začína ako tak páčiť. Cesta ide hore dole, popri naozajstej HadriansWall. Človek si tak v tom hovorí, že ako zručný už vtedy boli, keď to stojí doteraz. Nám padajú diaľnice aj hneď po otvorení 😀 😀 😀 . Ale na druhú stranu si treba aj povedať., že koľko úsilia to stálo, koľko určite aj životov. A vlastne už od dávnych čias ľudia vidia a vedia, že ak spolu bojujú, tak že ich to stojí peniaze a sily. A aj tak sme sa doteraz nepoučili a stále niekde bojujeme.  Nič to, pokračujem. To bola taká filozofická chvíľka. Po ceste sa nachádzajú najznámejšie miesta ako SycamoreGap, Milecastle 48,Steel Rigg či Procolitia. Sú to pekné miesta na prechádzku, pozrieť si v skutočnosti, aké naozaj veľké to bolo, a zamyslieť sa nad tým, koľko to dalo námahy postaviť. Ale ja musím pokračovať ďalej, pretože za celý deň ani jeden obchod, ani jedna krčma nič…. voda dochádza, a tie poľské klobásky sú tiež dobré 😀 . na mape vidím, že v dedinke Humshaugh je jedna reštaurácia, a o 5 km ďalej by mala byť druhá. Mal by tam byť aj obchod, ale pochybujem, že ho o 6  večer niekto kvôli mne otvorí. Ponáhľam sa aspoň do miestnej reštaurácie The CrownInn. Prichádzam ako veľká voda, ten čašník sa určite zo mňa smeje ešte teraz, aký som bol červený ako rajčina 😀 . Pozdravím ho, hovorím, že si dám kolu bez ľadu, a že by som si dal niečo najesť, že som celý deň takpovediac na diéte 😀 . On sa na mňa ani nepozrie a hovorí, máme plno, dnes ti nič už neuvaríme. Vysvetľujem mu, že som naozaj moc toho nejedol. A on mi hovorí, že hold mal som si urobiť rezerváciu, že sú plný. Idem si na terasu sadnúť a pozorujem tých všetkých ľudí, čo do seba tlačia hamburgery, hranolky a všetky tie veci, ktoré by som teraz potreboval a chcel 😀 . Sedím tu asi hodinu a nakoniec prichádza nejaký iný časnik. Len tak zo srandy sa ho pýtam, že či by mi naozaj nevedeli niečo malého urobiť… že mi je vlastne jedno čo to bude. Hovorí, že sa ide spýtať kuchára. Asi za 5 minút prichádza a podáva mi menu, že teda kuchár mi niečo spraví. Hovorím naparádu 😀 aj sa najem, ani nepozerám do menu a hovorím, že si dám burgra 😀 vlastne mi je jedno čo to je, len nech to je :D. Za 20 minút už tlačím do seba super mňamiburger a domáce hranolkyJ. Celý šťastný po taktomto večernom príbehu ešte dávam ale 5 km, a v lese nachádzam parádne miestečko, ktoré zase raz nie je vidno ani z jednej strany J. Rozkladám stan a šupho spať. Dobrú.

Štvrtok – deň 4.
Najsuchšie ráno, stan nie je od rosy. Vstávanie je o to krajšie, že nesvieti slnko :D. Dnešný plán, krátkych 26 km. Dostať sa do dedinky Heddon on theWall. Mapa píše, že tu bude krčma, potraviny a dokonca aj kemp… že by som sa po 4 dňoch mohol osprchovať. Tento deň mi príde asi najhorší zo všetkých. Nuda nuda nuda, cestička ide skoro stále popri ceste. Prechádza lúky, pastviny, ale vlastne stále popri ceste… Nepridáva tomu ani to, že je to skoro stále rovina. Otlaky robia svoje, ruky, krk a nohy horia, aj keď je zamračené. No a ramená tiež nehovoria, že sa im dvakrát chce ten batoh nosiť 😀 . Do Heddonu prichádzam tak okolo 3 poobede. Hneď zastávka v miestnej krčme, kde pozerám ako Švajčiari dávajú Slovákom kefu v hokeji 😀 .  Hodinky sa moc nehýbu, a tak si hovorím, že by nebolo na škodu to ešte kúsok potiahnuť smerom do Newcastlu. Vedúci v krčme mi hovorí, že ten kemp, čo tu má byť, hold nie je. Ale že tak 6 km dozadu, keby odbočím z cesty,  tak ten je otvorený. Smejem sa a hovorím, kupředu, spátky ani krok :D.  Z krčmy teda pokračujem smer Newcastle, a čím ďalej idem, tím viac si uvedomujem, že to bude náročnejšie nájsť nejaké miesto na kempovanie. Ale takisto už mi v hlave lieta myšlienka, že ak dám ešte ale 15km, tak viem prísť do centra a zobrať nejaký najlacnejší hotel a mať naozajstnú sprchu  a posteľ. To neznie zle, len si to treba odšľapať. Cesta už inak ako po rovine nejde, a prechádza od golfového parku, cez najzapadnutejšie mestské časti Newcastlu, až po naozajstné getá, kde by ste naozaj stanovať nechceli :D. Minimálne ja som v tom mal hneď jasne, ešte k tomu som dostal ponuku na kokaín, či nechcem kúpiť bicykel, alebo že majú chalani telefóny za dobrú cenu. Rázne som všetky tieto super veci odmietal, a pre istotu som si držal všetko čo som mal pri sebe. A to bol moment, kedy som naozaj vedel, že teda dnes sa kempovať nebude :D.  Do centra som sa dostal nejako po 9tej hodine večernej. A už po ceste som zajednal nejaký Jurys hotel inn… či nejako tak sa volal. Malo to sprchu a posteľ. Dve veci ,pre ktoré sa oplatí do hotela po dlhej túre. Za sebou asi 39 kilometrov, dlhá sprcha a šup ho do postele…zaspávanie asi dlho netrvalo, nestihol som ani telku vypnúť. Dobrú.

Piatok – deň 5.
Už len z centra Newcastlu do časti Wallsend a naspäť do centra na vlak. To neznie zle, takže s postele sa nevstávalo o 7mej ráno ako predošlé dni. Po 4 dňoch znovu na raňajky do Wetherspoon. A môžem pokračovať na koniec tejto túry. Cestička ide okolo rieky Tyne, prechádza popod krásne mosty, obchádza prístav, ale ide aj cez okrajový park Newcastlu, v ktorom nechcete byť o nič dlhšie ako musíte 😀 . Je to tu ako v Mexiku. Myslím, že sa tu zrodilo veľa drogovo závislých a podobných existencií. Nič proti drogám 😀 kto chce, nech si dá.. ale naozaj okrem toho centra (v ktorom sa tiež nájdu rozbité budovy a kadečo), tak Newcastle nie je zrovna mesto pre mňa. Len tak zo srandy som sa pozrel, čo stoja 2 izbové byty v centre. A oproti napr. takému Edinburghu je to 2x lacnejšie… takže niekde ten rozdiel naozaj bude.  Tak či onak, po asi 2 hodinách okolo rieky sa dostávam na koniec túry. Koniec je zakončený múzeom o Rimanoch a rozcestníkom, kadiaľ a koľko to je do Ríma. Stretávam ľudí, ktorých som videl 5 dní dozadu a robili ten istý trek. Všetci šťastní, že to zvládli. Teraz mi už chýba len sa dostať znovu do mesta. A hold za pár hodín ide vlak do Edinburghu. Takže rýchlejším krokom smer centrum.

Na konci skonštatovanie celej túry. 145km dlhá túra. Hodinky mi ukázali, že za 5 dní som spravil 170km. Už teraz viem, že v batohu som mal veľa vecí, ktoré som ani nepotreboval a boli dosť zbytočné. Na druhú stranu som rád, že som si to prešiel. Som rád, že som si vyskúšal, aké to je byť odkázaný len na to, čo má človek v batohu. Tak isto je to dobrý tréning na dúfajme neskorší trek – Cesta SNP po Slovensku. A čo sa HadriansWallPath týka, tak druhýkrát by som to už nešiel. Pár plusov – kondička, spoznanie novej krajiny, videl som HadriansWall. No ale má to aj pár mínusov (aspoň pre mňa) – nuda nuda nuda, monotónne, samá rovina, dosť sa ide po betóne/asfalte. Napriek tomu že je to v civilizácii, žiadny obchod, žiadna zábava okolo treku. Ale je to odfajknuté – dal som to!

Škótske počasie je niečo, čo by vedelo prekvapiť aj zdatného námorníka. Krajina kúsok severnejšie od kontinentálnej Európy sa zdá byť v celku v poriadku až dovtedy, kým si uvedomíte, že Edinburgh leží plus mínus na rovnakej rovnobežke ako ruská Moskva. No a viete si predstaviť tie ruské zimy.

Ruské zimy tu síce nie sú, no môžeme za to vďačiť prímorskej destinácii a teplému golfskému prúdu, ktorý nad celé Britské ostrovy prináša teplý vzduch od Atlantiku. Spolu s teplým vzduchom tu rovnako prináša aj veľký vietor, a kopu kopu zrážok. A aby toho nebolo málo, zo Severného mora prúdi studený front. A mieša sa to celé dokopy.

Výsledkom teda je, že sa počasie mení rýchlejšie ako koronavírusové pravidlá. Nie je vôbec žiadnym prekvapením, keď ráno svieti slniečko a krásny východ slnka nás prebúdza do nového dňa, no už na obed prší a pred večerom posneží 🙂

V zimnej sezóne sa strieda tma s hmlou, ktorá vie byť na niektorých miestach počas celého dňa. Veru nič čo by šoféra vedelo potešiť. K tomu som zabudol povedať, že v Škótsku, keďže sa nachádza severnejšie, aj rozdiel medzi zimou a letom je celkom zjavný. Konkrétne hlavne v tom, kedy vychádza a kedy zapadá slnko.

V letnom období vie slnko vychádzať už od 3tej rána a zapadať okolo 11 v noci. V zimnom období je to práve naopak. Slnko vtedy vychádza okolo 9tej a je tu s nami približne len do 3 poobede. Teda v spojení so spomínaným dažďom a hmlou to nie je žiadna Jamajka 😀

Ale nebudeme písať len o tom, že prší. Sú tu aj obdobia, kedy je pekne a svieti slniečko. A keď máte naozaj šťastie a ste ako sa hovorí na správnom mieste v správny čas, tak sa vám počasie vie odvďačiť tak, že si myslíte, že ste naozaj v nejakej dovolenkovej destinácii. Platí to ale až pokiaľ nedáte nohu do vody 😀 Vtedy sa vám to vráti a zistíte, že ste stále v Škótsku.

Čo sa počasia na horách týka, tak to chce špeciálny odstavec, pretože tu sa vie počasie meniť ešte o dosť častejšie. A k tomu to tu vie dobre, ale naozaj dobre zafúkať. Nie je neobvyklé, že sa veľakrát niekto v hmle stratí, alebo podcení naozaj kruté zimné počasie, špeciálne na severnejšie položených Highlandoch. Nie je tomu dávno, kedy sa takéto nešťastie pritrafilo aj skúsenému Slovákovi, ktorého netreba menovať. Treba zobrať preto vždy ponaučenie, že aj keď škótske kopce nie sú vysoké, ešte vždy to neznamená, že na nich nebude zima, sneh, ľad, veterno, mokro alebo to všetko dokopy.

Veľa z Vás sa ma stále pýta, čo tie Munro/s sú, prečo to píšem do príspevkov… čo to vlastne je a prečo sú kopce takto pomenované…..

Pre neangličtinárov  :

Munro – jednotné číslo 🙂

Munros – množné čislo 🙂 🙂

Dáme si trochu faktov a histórie. Sir Hugh Munro (1856 – 1919) ktorý roztriedil škótske hory na 283 jednotlivých kopcov ktoré presahovali 3000 feets (stôp) a teda 914,4 metra.  Kedže ujo Munro teda zložil tabuľku kopcov v Škótsku…. bolo ju treba aj prejsť a zvládnuť všetky náročné stúpania a prekážky ktoré tieto hory majú…  to sa mu už ale nepodarilo a „prácu“ zanechal na ďaľšieho… a to Revd A E Robertson ktorý v roku 1901 pokoril všetky kopce dnes známe ako Munros.

Od tejto chvíľe sa dnešný Hiking teda pešia turistika po horách stávala čoraz populárnejšia, a tak sa Scottish Mountaineering Club (SMC) rozhodli pre update tohto zoznamu… bolo ich viac ale naposledy  sa udiaľ v roku 2012 a zatavil sa na čísle 282 Munros a s toho 227 vrcholkov.

V dnešnej dobe si už nemusíme na odškrtávanie Munros nosiť knižku alebo papier, novodobé technológie nám zabezpečili aplikácie, online mapy, weby atď. viete sa rýchlo dozvedieť odkiaľ začínať, aká dlhá túra je, ako náročná, či a kadiaľ vedie chodník, alebo aj komentáre od ľudí ktorí tu boli napríklad včera…. No a na vrcholku si tiež viete zaškrtnúť že ste to zvládli , dať svoj komentár, zdieľať fotky a čo hlavne, môžete vidieť koľko ich už máte za sebou a koľko vám ešte zostáva na zvládnutie všetkých.

Pre všetkých nadšencov hôr, ale aj pre tých ktorí si chcú len pozrieť fotky a prečítať zážitky kliknite na Fb stránku Kampet.